Nanga Parbat PDF

Slovenský raj – nanga Parbat PDF Veľký Sokol – Aktualizované! Piz Bever, prvý krát som ho uvidel asi zo Surgondy pred šiestimi rokmi. A potom ešte veľa krát z rôznych uhlov a rôznych vrcholov.


Författare: Reinhold Messner.

Il Diamir o Nanga Parbat, la montagna del destino, è una delle vette più pericolose e affascinanti degli ottomila della catena hymalaiana. Per decenni ha rappresentato un ambizioso e impervio traguardo per gli alpinisti di tutto il mondo, e spesso è stata teatro di tragiche scomparse. Nel corso di una spedizione nel 1970 il fratello minore di Reinhold Messner, Gunther, muore. Per anni il celebre alpinista è stato sospettato ingiustamente di non aver fatto il possibile per salvare il fratello; in seguito a questa vicenda il Nanga Parbat diventa per l’autore luogo di profondo e doloroso significato. Nel 2008 ricorre il trentesimo anniversario dell’impresa più sensazionale compiuta da Messner: nel 1978 conquista in Africa le vette del Kilimanjaro, dell’Everest e del Nanga Parbat, nessun alpinista era stato prima di allora in grado di fare altrettanto. Reinhold Messner raccoglie in questo volume le storie dei protagonisti delle numerose spedizioni sul Nanga Parbat dalla fine del XIX secolo, epoca dei primi tentativi di ascensione, fino alle imprese dei tempi recenti. Nella parte iniziale del volume prevalgono inediti e preziosi documenti d’archivio e foto d’epoca; dense narrazioni e suggestive fotografie aeree caratterizzano invece le esplorazioni degli ultimi anni. Il fotografo pachistano Pervez Khan riesce a restituire intatta la bellezza delle vette inaccessibili che alimentano il mito dell’eterno misurasi dell’uomo con se stesso.

Vždy som si ho odfotil a pozoroval som ten pre lyžiara príťažlivý juhozápadný svah. Aj som si ho foťákom približoval a hľadal stopy, nikdy som však žiadne nenašiel. V skialpovom sprievodcovi nie je o tomto vrchole zmienka, netuším prečo. A nad Šútovom prvých pár metrov cesty je poprznených LKTčkom, ktoré sa prebralo zo zimného spánku a zišlo strašiť do dediny. Pohyb je jeden z príznakov života, či ako sme sa to učili na prírodovede. Preto sa treba hýbať, aby ostatní vedeli, že ešte na vás môžu pokojne aj pekne hovoriť.

Bratislavy o 21:35 veštil zaujímavé medzičasy. Na Donovaloch pekne bielo, kopy snehu tam kde majú byť. V polovici februára keď príde jar, to dúfam že nie je ešte posledné slovo, čo zima povedala. Ale dole sa teploty šplhajú nad desinu, tak treba vyššie vyliezť, som si povedal.

Ale zas nie príliš, aby ten betón na slnku cez deň trochu povolil. Na to je tento kus hrebeňa priam ideálny, lebo chodník je otočený čiastočne na juh. Vyrazil som od busu po pol ôsmej, po čerstvom, tuhom menčestri zjazdovky. 2019 Skialpový Disneyland, tak nazývam túto oblasť bez ľadovcových trhlín s množstvom ľahších a stredne náročných túr. Vyrážame od parkoviska ktoré slúži ako východisko na Piz Lagrev. Dnes však chceme ostať celý čas na slnku a tak prejdeme cez cestu a ideme opačným smerom.

Valletta da Julier sa volá dolinka medzi kopcami Julier a Valletta. Po vystúpaní nad práh doliny sa nám otvorí krajina veľkých bielych plání. Prašanové orgie sú už druhý týždeň len spomienkou, po dažďoch to navyše zamrzlo, aj na hrebeni Krivánskej Fatry to bude isto lepšie pre pešiakov. Premýšľam, či vôbec brať lyže Ale Čendo a spol. Stohu, tak reku pozriem opačný koniec: zo Strečna hore na Suchý, a potom sa uvidí.

A tu som zase raz zistil, ako treba v týchto podmienkach precízne plánovať. Reku poďme,ak nepôjdeme nebudeme vedieť čo navystrájal dážď a víchrica v predošlých dňoch počas víkendu. Auto odstavujeme zavčas na Pasekách tak aby sme stihli vybehnúť popri Slovane a Rusnáčkou predtým ako začne premávať lanovka. Je fajne,nefúka nepodbiehajú nám lyže na okraji zjazdovky na menčestri a tak sme čoskoro pod nástupom na Poludňový Grúň. Zaťahuje sa a parťák je trochu mrzutý. Hranice krajín majú svoju príchuť, a ak sa stretnú tri v jednom bode – o to silnejšiu. Pre nás je možno takým zaujímavým miestom vrch Kremenec 1 221 m n.

Bod stretu aj troch národných parkov – Poloniny, Bieszczady a Užanský NP na ukrajinskej strane. Vyrážame v sobotu ráno z najvýchodnejšej malebnej dedinky Nová Sedlica, kde líšky aj vlci doslova dávajú dobrú noc. V Bratislave opäť padal sneh a ešte sa aj udržal, čo nebýva zvykom tak často. Preto chytro využiť túto možnosť, dokonale to u mňa zapadlo: časovo.

Nové staré Scarpa F1 totiž treba v miernom teréne skúsiť a takisto aj overiť, či po domácky spravené podložky slúžia svojmu účelu. Pre krátkosť času aj náročnosť výletu si vyberám kopček za domom: Devínsku Kobylu. Popis už tu bol, takže len v skratke. 2019 sme sa vybrali do Žiarskej doliny. 4:15, aby som bol na pohodu o ôsmej na parkovisku, želal som si, aby to vyšlo, lebo sem sa dostanem iba občas. Zvyšok partie čakám len päť minút a onedlho sa už šúchame vo vyhlásenej lavínovej trojke po doline k chate. Na chate dáme čajík a lepeňák z domu a hutujeme počas výšľapu komfortnou stopu na Terasu, kam ďalej.

Asi mám po týždni v práci veľa energie – zas ma chytili masochistické chúťky Tak som si vymyslel, že to skúsim tam, kde je to ozaj pre skimo túru totálne nevhodné. Z Krpelian na Kopu, odtiaľ dole do Ľubochnianskeho sedla a ďalej po hrebeni, kam ma to až pustí. Ale aj preto, že prvý ranný vlak ma vypľul v Krpeľanoch o šiestej. Ani v lete na Kopu veľa ľudí nechodí, dupľom pri týchto kvantách snehu. Na lyžiach už hádam vôbec nik. Rýchly, ľahký aktuálik pre tých, ktorí ignorujú začiatok pracovného týždňa. Lavínová štvorka je dávno minulosťou, dolina všetkých víta otvoreným ústím, odhrnutým parkoviskom a pri rampe snehovým mantinelom, už trochu ohlodaným.

Konečne raz je natiahnutá pekná stopa po modrej značke, len som nechápal, prečo sa aj tak všetci trepali hore dolinou po ceste. Aj rúbane okolo značky teraz ponúkajú možnosť na pár jemných oblúčikov. Až som sa divil, že ju ešte nik nevyužil. Krížna “El clasico” Každý región má svoj “tréningový” kopec. Pre nás bryndziaropažravcov je ním Krížna. Mohutná fatrobuchta so serióznou porciou výškových metrov, len pár kilákov za krajským mestom. Načať sa dá z viacerých strán.

Dnes to bude “El clasico” z Tureckej. Aladín po dvoch  dňoch víchrice ukľudnenie sľubuje, tak utekám skontrolovať, čo nekalé sa z prašanom udialo. V zásade mu to s bezvetrím vychádza, ale len po Líšku. Potom niekto gombík stlačí a je po bezvetrí. Tak konečne odmena po nekonečných týždňoch sneženia, hmlenia a pohybu v mrakoch a fujakoch. Začiatok na Donovaloch ešte za ranného šera a štípajúcej zimy, keď sa slnko ešte len dralo z mrakov nad Prašivou. Pri skúške ako uliate, no mólo je mólo.